Viedla ma po dlhej chodbe plnej nádherných obrazov. Mala som okolo seba ovinutý iba dlhý sarong, rovnako ako ona. Nemala som predstavu, čo sa bude diať, no plne som jej dôverovala. Tantre sa venovala dlhé roky, preto bola prvá, ktorú mi napadlo osloviť, keď som sa rozhodla tantrickú masáž vyskúšať.
Dlhé vedomé dotyky po celom tele, špeciálne dýchanie, ktorým rozprúdiš vzrušenie do iných častí tela a môžeš si ho tak preliečiť, znelo mi v hlave.
V miestnosti bolo príjemné prítmie, osvetľovali ju len sviečky, ktoré horeli po jej okrajoch, bolo v nej ideálne teplo. Zapla hudbu, o ktorej som odkiaľsi vedela, že jej vibrácie aktivujú naše čakry, zapálila bielu šalviu, aby nás obe očistila a potom sa postavila oproti mne. Spojila si prsty, ja som urobila to isté s mojimi a zhlboka sme sa nadýchli. Hľadeli sme si do očí
a pozdravili sa krásnym pozdravom Namasté, ktorým sa zdraví boh či bohyňa v nás. Boli sme dohodnuté, že keď príde čas, previaže mi oči. Chcela som byť čo najviac v sebe, ponorená do svojho vnútra a naplno vnímať dotyky, ktoré mi začínala odovzdávať.
Prijímať. Nič iné, len prijímať.
Prijímajúci sa nedotýka, len prijíma, zneli mi v hlave jej slová.
Nevadí ti, že sa ťa po celom tele bude dotýkať žena? pripomenula sa mi v mysli otázka od priateľky, ktorá vedela, kam sa chystám. Ako by mi mohli prekážať takéto dotyky? Podľa mňa by mali byť dopriate každej bytosti.
Opájala som sa pocitmi a ponárala sa do hĺbok, ktoré nie sú prenosné do slov. Cítila som stupňujúce vzrušenie a posielala ho dychom do celého tela. Tara dýchala spolu so mnou, možno menej hlasito než ja, ale neprestajne. Nebránila som svojmu vzrušeniu, aby ho bolo počuť. Vedela som z jej rozprávania, že smiem, vlastne, že ho mám vyjadriť, aby som telu poskytla čo najväčšiu rozkoš.
Moje prsty sa však túžili dotýkať, lebo tak boli naučené. Zabárala som ich do matraca podo mnou alebo som si hladila tvár, či vlasy, prsia… Robila som čokoľvek, nech ich zamestnám, len nech sa upokoja. Ale zrejme im to nestačilo. Niečo ich prepojilo so zážitkom, ktorý v tele vyvolal hlbokú spomienku.
Áno, presne tento typ úcty k yoni by mala zažiť každá žena. A žena, ktorá daruje život, obzvlášť. Prečo sa takto neoslavuje telo ženy pred pôrodom? pýtali sa ma moje myšlienky. Veď pôrod môže byť orgazmický!
Jej dotyky boli intenzívnejšie, moja yoni ešte živšia, šťavnatá, spojená so svojou divokosťou. No zrazu, akoby sa pamäť buniek rozhodla oživiť najskrytejšie zranenia môjho lona. Zranenia poschovávané v najhlbších hĺbkach. Akoby sa spojili v éteri s emóciou, ktorú potrebovali na to, aby ich oslobodila.
Zranenia lona už vykúkali von, chceli byť videné, cítené, počuté! Do očí sa mi tisli slzy, čo to? Čo sú to za emócie? Čo to tu robí? Čo tu robia slzy? Choďte preč!
Zranenia vychádzali z úkrytov. Tak dlho sa nesmeli prejaviť a teraz, keď boli objavené, túžili sa uzdraviť. Toto je priestor pre nehu, dotyky venované môjmu telu. Čo tu robíte? Kto ste?
Nešlo to zastaviť.
Zranenia sa nezadržateľne vyplavovali. Bol to príval sĺz, začala som hlasito plakať, bol to takmer nárek. Zranenia dozreli, našli v éteri emóciu. Tú istú, čo ich oslobodila a mohli sa tak konečne spojiť a odplávať preč zo starého zabudnutia. Roky boli vo mne, prišli so mnou, keď som sa narodila a prejavili sa, keď prichádzali na svet moje dcéry. Stali sa mnou a prejavili sa zlosťou a bojovnosťou, keď v nemocnici nedávno prichádzala na svet malá Terezka. Zúrili, kričali, boli mojou popretou emočnou bolesťou, mojou otupenou divokosťou, pridlho skrývanou agresiou a ja som im vtedy nedokázala rozumieť.
Tara si ku mne ľahla, hladila ma po tvári a utierala mi slzy. Túlila som sa k nej. Potrebovala som objatie a ľudské teplo. V tele sa mi znásoboval pocit strachu a zlosti, pudovej divokosti, moja vlčica, moja agresia, moje utlmené ja, sloboda, zrada, bolesť.
„Objímaj ma!“ otočila som sa k nej chrbtom a schúlila sa ako malé dieťa. Potrebujem cítiť matku,“ vyšlo zo mňa. Nestihla som sa ani prekvapiť zo svojich slov. Matku? Mama? Áno, mama!
Matka? Mama? Moja mama?
Slzy sa zo mňa priam valili a náhle mi začali tŕpnuť ruky. Nedokázala som čeliť spádu prejavov v tele. Bolo to ako padajúce domino.
„Neviem pohnúť rukami,“ šepla som trochu vystrašene.
Skúsila som ich ohnúť, ale nešlo to. Neposlúchali ma. Cítila som, ako sa mi to isté deje
v nohách. Nevedela som pohnúť chodidlami a celá strnulosť sa posúvala ďalej. Vedela som, že nesmiem prepadnúť strachu, žiadnej panike, stačí, ak budem dýchať a odovzdám sa. Chápala som, že je to prejav hlbokého zážitku a stretnutia s emóciami na úrovni tela.
„Objímaj ma ešte viac,“ schúlila som sa do nej. Objímala ma ako matka objíma dieťa, bola úplne pokojná, akoby zovretie považovala za prirodzené. Cítila som jej nahotu, jej blízkosť, stále som plakala, ale bol to už iný plač.
„Čo sa deje teraz?“ spýtala sa s absolútnym pokojom v hlase.
„Spojili sa mi všetky emócie pôrodu. Keď som sa rodila, keď som rodila deti, keď sa rodila Terezka. Čo je to za podlosť?“ vzlykala som. „Čo je to za chorý systém? Prečo matkám berú deti hneď, ako sa narodia? Je to hrozná zrada. Akoby prerušili orgazmus v tom najkrajšom a nedovolili mu doznieť. Rovnako, ako nedovolia pupočníku, aby dotepal a rozrežú ho skôr, než z matky pretečie všetko vzácne do bábätka. Ach, nie! Nie!“ stále sa zo mňa liali slzy. Tara ma hladila a bola pri mne najbližšie, ako sa dalo.
Prerušenie spojenia s matkou. Opustenie v najdôležitejšom momente nášho príchodu na svet. Absolútna zrada! Môj najsilnejší limbický otlačok, ktorý som zažila, keď som vychádzala z tela matky, z bezpečia, z tej orgazmickej nádhery, najhlbšej krásy a radosti, v nadšení, že budem cítiť jej telo i zvonka a ona si ma položí na svoje srdce. Radovali sme sa, ako sa zvítame a budeme sa cítiť, objímať a ona, moja mama, ma uvidí. Namiesto toho ma umyli, vážili, merali a bohviečo ešte. Nie! Nie! Takto to predsa nesmie byť. A potom to isté spravili mojim deťom. Bože, prečo? Nedokázala som prestať plakať.
Hladila som si prsty, boli stále v kŕči, dýchala som do nich, odovzdávala som sa strachu, nech som ním. Cítila som Tarine teplo.
„Čo cítiš?“
„Strach, zradu. Musím sa jej odovzdať, nech stratí moc nad telom. Objímaj ma. Objímaj ma najviac, ako matka svoje dieťa, prosím.“
„Čo si ešte praješ?“ spýtala sa, keď ma obopla aj nohou. Bola som v nej schúlená ako malé bábätko v lone matky. Nevinné dieťa, ktoré prichádza na tento svet a túži byť s matkou, v jej náručí, pretože iba ona tvorí jeho svet. Vtedy len ona. Matka! Matka! Bože, matky, čo vám svet urobil?!
V jednom okamihu som prežívala svoje narodenie a mamino objatie. Bolo to veľmi hlboké. Pomaly som dokázala ohnúť prsty, chcela som Taru pohladiť a vrátiť jej dotyk. Skúsila som to, ale moje prsty boli ešte stále veľmi nemotorné. Bozkávala ma po vlasoch a tíšila ma objatím.
Napokon strnulosť ustúpila. Bolo to preč. Otočila som sa k nej tvárou a schúlila som sa do nej zas. Keď žena priťahuje ženu, nemusí to znamenať, že má problém so svojou sexualitou. Aj v tomto nás oklamali. Toľko blbostí nám nahovorili.
„Deti sa takto nesmú rodiť. Matky nemôžu zašívať ako kus mäsa. To že nás presvedčili, že je to normálne, je strašná lož! Pôrod môže byť nádherný. Orgazmický…“
Privinula si ma k sebe, tváre sme mali takmer spojené. Cítila som bezpečie, nehu a akýsi nový pokoj.
„Tvoja mama ťa miluje.“
„Hej. Ja viem. Viem,“ liečilo ma, čo povedala. „Ale moja mama by mi to povedala po maďarsky. Som Maďarka.“
Rozosmialo nás to. Požiadala ma, aby som jej povedala, ako by mi vyznala lásku mama
a potom mi zopakovala, čo som chcela počuť.
Tak veľmi som potrebovala počuť jej vyznanie. Tak veľmi som potrebovala cítiť jej lásku. Nechať doznieť radosť z prvého kontaktu s mamou, keď opúšťame jej nádherné lono plné láskyplného bezpečia, keď prichádzame z nálady nebeskej rozkoše. Z pobytu v nej prídeme na tento svet. Áno, takto by sme sa mali rodiť.
„Nagyon szép vagy, anyuka,“ povedala som Tare a poslala tak odkaz mojej mame. Žene, ktorú som si vybrala prv, než som sa rozhodla pristáť na tejto prapodivnej, ale nádhernej planéte.
Nie nebol to sen. Bol to jeden z mojich prvých vedomých dotykov s tantrou.
