Niekedy nám vesmír pošle do cesty prekvapenie, s ktorým vôbec nepočítame. Hľadáme, dúfame, že stretneme tú alebo toho, koho si želáme stretnúť, sme bdelé na miestach, kde je predpoklad, že by sa naše prianie naplnilo, ale vesmír zariadi podobné stretnutia úplne inak.
Podobne to bolo aj s Vivien.
V meste sa mi vytvoril časový priestor, ktorý som vôbec nemala v pláne mať. Napadlo mi, že dlhodobo odkladám navštíviť svojho operátora a uvedomila som si, že ho mám len kúsok od miesta, kde mám mať o hodinu ďalšie stretnutie. Stretnutia naživo sa na konci pandémie stali pre mnohých z nás takou vzácnosťou… Mala som to rovnako.
Veľmi som sa tešila, že sa uvidím s kamarátkou, s ktorou sme sa dlho nevideli a že budeme môcť zájsť do reštaurácie, do ktorej sme kedysi chodievali a brali takéto trávenie času ako absolútnu samozrejmosť. Ani vo sne by nám nenapadlo, že by prišiel taký čas, kedy návšteva reštaurácií samozrejmosťou nebude.
Stála som pri automate a vyberala som si službu, podľa ktorej mi mal prístroj prideliť človeka, ktorý sa mi bude venovať. Zväčša mi to bolo jedno, ale tentokrát ma intuícia smerovala k miestu, ktoré sa mi v miestnosti zdalo najpríjemnejšie. Stroj spolupracoval a pridelil mi podľa číslo presne to miesto.
Zložila som si zimnú bundu ako keby som prišla na návštevu. Interiér operátora bol zariadený veľmi vkusne a sedačka, ktorá bola iba pre mňa si priam pýtala, aby som ju zaplnila mojou peknou kabelkou a cítila sa pohodlne. Nechala som si na sebe čiapku aj šál, aj dlhý sveter. Mrzelo, ma, že si nemôžem zložiť respirátor, ale to asi mrzelo aj slečnu oproti mne.
Podala som jej občiansky preukaz a keď sa spustil náš rozhovor, keď sa nám spojili pohľady, nevedela som sa od jej očí odpojiť. Boli také živé a žiarivé ako oči, ktoré som kedysi obdivovala. Vedela som, koho mi pripomínajú a zatúžila som v nich znova plávať. No nešlo to. Tak som si dovolila drzý ponor do očí ženy, ktorá predo mnou sedela a zažiadalo sa mi, vyjadriť jej pohľadom, čo v žiare jej očí vidím. Nevedela som odhadnúť, či to cíti podobne, ale užívala som si to.
- Máte tu aj nejaký tablet, ale podľa spotreby dát ho nevyužívate.
- Hej, máte pravdu netuším, kde sa mi zapatrošil. Bol to bonus k predošlej akcii, čokoľvek sa dá, zredukujte mi, prosím.
Vrátila sa ku svojej obrazovke a vypĺňala žiadosť podľa mojich požiadaviek. Bol to priestor, kedy som si ju mohla viac preskúmať. Vlasy mala v drdole. Vyzeral byť starostlivo upravený. Dekolt pekný, primeraný jej veku, tipovala som, že má okolo 35. Prsia väčšie, trochu bacuľka. Napadlo mi, ako mi kedysi predstava nedokonalej postavy prekážala. Dnes mám o ženách s plnšími tvarmi úplne inú mienku. Pochopila som, že to s príťažlivosťou a vzájomnou sexualitou nemá nič spoločné. Niekedy to najdokonalejšie telo môže byť nepríjemným prekvapením a naopak.
Drzo som ju skúmala a vravela som si, že by som si ju priala zbaliť, ale vôbec neviem ako. Že možno by stačilo, darovať jej moju knihu a pochopila by, ale nemala som ju so sebou a keby aj, neviem, či by som mala odvahu, darovať jej ju.
Pokračovali sme v čisto pracovnej komunikácii, ostávala som v spojení, ktoré ponúkal jej pohľad a kládla som si otázku, či to vníma – cez naše respirátory, cez plexisklo medzi nami, či eviduje, čo jej vysielam. Odpovedala som si, že je to vlastne jedno a že je fajn, že si dovolím, hrať sa s ňou a užívať si zmenu paušálu…
Ponúkala mi nové zariadenie, ale vôbec som na to nebola pripravená. Navrhla som, že si to premyslím a prídem. Považovala som to dobré pre moje rozhodnutie a aj pre potenciálnu ďalšiu návštevu. Bola som taká natešená z prítomnosti, že som si až pri rozprávaní s kamarátkou uvedomila, ako mi vypadlo, vypýtať si jej vizitku.
V rámci učenia Ako zbaliť ženu sa zrejme stále nechytám.
Ktovie, ako to máte vy…
Úryvky z mojej knihy Milenky si môžete prečítať na tomto linku.
